INSECT ARK - Raw Blood Singing
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V predvečer futbalového zápasu desaťročia (ak to náhodou neviete, progresívni a krásni Oranjes METALOPOLIS zvíťazili nad mužstvom Marastu presvedčivo 8:4) sa mi podarilo nenápadne uniknúť z prísne stráženého tréningového tábora, aby som sa stal svedkom prvého vystúpenia fínskych hviezd THE RASMUS v Prahe. S odstupom času môžem povedať, že išlo o vystúpenie viac ako vydarené.
Spevák Lauri Ylönen už raz v Matičke stovežatej bol. Pred piatimi rokmi sa spolu s gitaristom Paulim Rantasalmim totálne „zbecherovkoval“ a podobný zážitok z predávkovania návykovou látkou (aj keď samozrejme hudobný a tým pádom oveľa príjemnejší) doprial všetkým svojím fanúšikom, ktorí 16. novembra merali cestu do Roxy. Nebolo ich veru málo, už niekoľko hodín pred začiatkom sa vytvárali prvé dlhšie rady, návštevu vo vnútri klubu odhadujem na pekné tri-štyri stovky hláv. V porovnaní napríklad s takými HIM prišlo na THE RASMUS oveľa menej pubertálnych dievčatiek a naopak viac rockerov v pokročilom veku. Celkom zaujímavé zistenie. Nakoľko som sa cez deň v jednom rádiu dopočul, že predskokanom má byť VYPSANÁ FIXA, žiadne náhlenie sa do sály či nebodaj tlačenie pred vchodom nehrozilo. Predkapele som sa však napokon nevyhol. Nebola to FIXA, bolo to niečo horšie. Nepodarilo sa mi zistiť názov toho zoskupenia, podľa všetkého išlo o nejakých fínskych kamarátov, ktorých si THE RASMUS zobrali na cesty, aby im trochu pomohli zviditeľniť sa. Tak či onak, bolo to utrpenie. Tuctový hard rock mixnutý severským poňatím gotického žánru (vrátane preafektovaného čudne sa klátiaceho klávesáka) v podaní netalentovaných hudobníkov bez akejkoľvek charizmy – mám pocit, že v každej druhej českej či slovenskej dedine hrá podobná, väčšinou zaujímavejšia kapela.
O to viac sme sa mohli tešiť na hlavné hviezdy večera. V Roxy bol výborný zvuk, skvelé a vkusne vyriešené, decentné svetelné efekty, vriaci kotol pod pódiom – no poviem vám, veľmi príjemný pohľad zo strategického miesta tesne za zvukárom! Hralo sa hlavne z dvoch posledných albumov a hralo sa fantasticky. Príjemné nánosy fínskej melanchólie spoľahlivo odstránilo neskutočné koncertné nasadenie všetkých zúčastnených a na všetky strany striekajúca energia zohratých muzikantov. Úvod v podobe aktuálnej „Night After (Out Of The Shadows)“ a diváci hneď priam zobú z ruky malému, po pódiu vystrájajúcemu čertíkovi Laurimu. Mal som trochu obavy z jeho speváckeho výkonu. Videl som totiž dva koncerty THE RASMUS zo záznamu a v podaní pána Ylönena to bolo doslova utrpenie mladého havrana. V Prahe však bolo jeho hrdlo vo vrcholnej forme. Sotva zocelené srdce nadšeného recenzenta nového albumu „Hide From The Sun“ znovu krváca už pri štvrtom songu v poradí – nie je ním nič iné ako „Keep Your Heart Broken“. Neuveriteľná a naživo nadmieru pôsobivá kompozícia! Z novinky nechýbal žiadny zásadný kúsok – „Lucifer´s Angel“, „Shot“, „Last Generation“, „Heart Of Misery“ sa vhodne striedali so staršími vecami ako „First Day Of My Life“, „Still Standing“, „In My Life“ či zborovo odkričanou „Guilty“. Lauri sa v Prahe vykašľal na pierka vo vlasoch, hlavu mu zakrývala čiapka veľmi podobná tej, ktorú obľubuje aj jeho nemenej slávny krajan Ville Valo. Na začiatku skladby „No Fear“, keď mal Lauri v ruke cigaretu a celá kapela stála na tmavom pódiu, som tak mal zrazu pocit, že sa nachádzam na koncerte samotných His Infernal Majesty. Ten sa však stratil v momente, keď sa celá kapela dala do pohybu – povedané futbalovou terminológiou, držanie lopty v pomyselnom zápase THE RASMUS vs. HIM je zhruba v pomere 80:20. Energia, ktorú zo seba vydajú Lauri a spol. stačí HIMošom v pohode na 5 – 6 koncertov.
Dilemu, či hrať niečo aj zo starších, u nás menej známych albumov, vyriešila kapela šalamúnsky – všetci si sadli v prednej časti pódia na stoličky a spustili tri skladby unplugged. Príjemný nádych pred záverečnou smršťou, ktorá samozrejme nemohla vyvrcholiť ničím iným ako starou známou „In The Shadows“. Na príjemnú cestu večernou Prahou THE RASMUS ešte svojím fanúšikom pridajú krásnu „Don´t Let Go“ a je koniec. Ja osobne mám o lídroch európskeho pop-rocku už nejaký ten týždeň jasno a tento koncert ma v mojom názore iba utvrdil. Nuž, na chystanom veľkom turné HIM – THE RASMUS – NEGATIVE sa bude niekomu pekne nakopávať riť!
Fotografie: www.therasmus.com
Hide From The Sun (2005)
Dead Letters (2003)
Into (2001)
Hell Of A Tester (1998)
Playboys (1997)
Peep (1996)
Dana Schechter (SWANS) a Tim Wyskida (KHANATE) stvořili pod hlavičkou INSECT ARK další neortodoxní dílo ponořené v drone, sludge a noise rocku. Sugestivní dílo, ale je těžké se v té bažině neutopit.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.